Medzi davom utečencov prekračujúcich hranice z Ukrajiny na Slovensko vynikajú dve ženy s fluorescenčnými opaľovacími krémami. Antonina Končenko (62) a Natasha Titova (59), dve sestry, ktoré utiekli pred bojmi na východe Ukrajiny. V jedno jarné ráno dorazia na Slovensko bez toho, aby vedeli, čo ďalej.

Sestry pred vojnou ovdoveli a zanechali po nich skvelí synovia a vnúčatá.

Prvá vec, ktorú Antonina urobí, je, že zavolá jednému zo svojich synov na Ukrajinu, potom sa rozplače. „Môj dom je zničený,“ hovorí Natasha. „Nie je sa k čomu vrátiť. Nevieme, kam ideme.“

Na hraniciach je prítomný UNHCR a jeho partnerské mimovládne organizácie, aby poskytli informácie, ktoré pomôžu utečencom zorientovať sa. „Našou úlohou je pomôcť im čo najrýchlejšie nájsť nohy,“ hovorí Tala Budziszewski, zamestnankyňa UNHCR pridelená v rámci núdzovej reakcie.

„Nie je sa k čomu vrátiť.“

Čoskoro Antonina a Natasha dostali informácie. Publikácia UNHCR v ukrajinskom jazyku varuje pred možným podvodom. Zdôraznila, že „všetka humanitárna pomoc je bezplatná“. Dobrovoľníci ich nasmerujú do bezplatného mikrobusu.

Muž v uniforme – jeden z oddielu slovenských hasičov pomáhajúcich na hraniciach – tlačí sestrám batožinu vo vozíku supermarketu k autobusu. Šofér je miestny a zvyčajne vozí turistov na výlety.

„Pomáha veľa ľudí zo všetkých oblastí života. Reakcia slovenskej komunity bola fantastická,“ hovorí Jovica Zaric, vedúca tímu UNHCR na východnom Slovensku.

Antonina a Natashu odvezie autobus z pohraničnej obce Vyšní Nemeki do neďalekého mesta Michalovce. Cestou sestry začnú znovu prežívať svoje hrozné utrpenie.

Pochádzajú zo Severodonecka v Luganskej oblasti. Strávili mesiac v suteréne, kde sa skrývali pred bombardovaním, kým zareagovali na výzvu svojho guvernéra na evakuáciu. „Toto bola moja budova. „Práve som si zrekonštruovala byt,“ hovorí Nataša a ukazuje fotku začierneného bytového domu.

„Naše krásne mesto,“ hovorí Antonina, „bazén Sadko, hudobná škola Prokofiev …“ Životy sestier boli zničené.

Celý život tvrdo pracovali – Antonina v chemickom závode, Nataša manažérka supermarketu – a tešili sa na pohodlný dôchodok. Namiesto toho sa vydali na trojdňovú cestu cez Ukrajinu do bezpečia.

V Užhorode na západe Ukrajiny, kde zostali pár nocí u dobrých cudzincov, dostali v second hande svoje živé oblečenie – ružový sveter pre Natašu, oranžovú vetrovku a limetkovo zelený fleece pre Antonina.

„Celé tieto dni nosíme čiernu,“ hovorí Antonina. „Rozhodli sme sa, že je čas byť jasný a pozitívny.“

Slovenský mikrobus ich odváža do Michaloviec, kde je športová hala prerobená na registračné centrum pre utečencov. Sestry sa pozerajú na rady táborových postelí s vojenskými prikrývkami; Vonku sú stany s personálom a dobrovoľníkmi poskytujúcimi psychologickú podporu, strihači zvierat na mieste a slovenské SIM karty. Všetky služby sú bezplatné.

6273e34b4

Idú do prvej kancelárie a vyjdú zmätení. „Ďalšia brožúra,“ hovorí Natasha. Úprimne povedané, cítime miernu paniku. Bojím sa, že budeme bezdomovci.“ Kde budú dnes spať, nevedia.

Potrebujú pauzu na premýšľanie a niečo na jedenie. Berú si sendviče, ktoré priniesli z Ukrajiny, chlieb je hustý a pohodlne známy. Horúci čaj zo slovenského jedálenského stanu dodáva potešenie. Zamestnanci UNHCR sú pripravení pomôcť im posúdiť ich možnosti v súlade s politikou UNHCR pre postihnutých ľudí (AAP), čo znamená pracovať s utečencami a umožniť im robiť vlastné informované rozhodnutia.

Veľkou otázkou je, či by mali požiadať o dočasnú ochranu na Slovensku. „Ak to urobíme, môžeme sa vrátiť na Ukrajinu, keď to bude opäť bezpečné?“ Odpoveď je áno.

Antonina má pekné spomienky na dovolenku v Prahe. „Ak sa prihlásime tu, môžeme sa prihlásiť neskôr v Českej republike?“ Dozvedia sa, že dočasnú ochranu môžu získať len v jednej krajine EÚ. Záväzok voči Slovensku tu okamžite otvorí možnosti ubytovania a podpory.

A čo chcú sestry robiť? „Práca,“ hovorí Natasha. „Nemáme peniaze. Dnes už hovoríme len po rusky, naše šance možno nie sú veľké, ale sme ochotní urobiť čokoľvek. Moja sestra je dobrá v šití.“

„Možno by sme mohli pracovať v cestovnom ruchu?“ hovorí Antonina.

Ona je snílka. Natasha je organizovaná a praktická. „Máme rôzne nálady, ale nikdy neklesneme,“ hovorí Natasha. „Vďaka Bohu, máme jeden druhého,“ hovorí Antonina.

Po zjedení poslednej omrvinky svojho ukrajinského sendviča dospeli k rozhodnutiu.

„Takže sa presťahujeme z jednej krajiny do druhej?“ pýta sa Antonina.

„Nie, zostaňme tu,“ hovorí Natasha.

„Vďaka Bohu, že máme jeden druhého.“

Sestry idú do sály, kde platí slovenská polícia. Proces trvá menej ako hodinu. V čase čaju majú sestry dočasne chránený štatút a majú kam ísť. Boli prijatí do útulku v meste Prešov, vzdialenom ďalšiu hodinu.

Patria medzi 65 000 ukrajinských utečencov, ktorí požiadali o ochranu na Slovensku, pričom 257 000 odcestovalo do iných destinácií.

Keď sa zvečerilo, prišli do školy, ktorú krajské úrady s pomocou ukrajinských študentov Prešovskej univerzity prerobili na ubytovňu pre utečencov. Sú zobrazené v nocľahárni s poschodovými posteľami, ale peknými čistými perinami. „Je ticho,“ hovorí Antonina a pozerá von do dvora.

Natasha začne vyhadzovať. Ako prvé vychádzajú ich papuče.

„Počas veľkonočných sviatkov budeme spoznávať mesto,“ hovorí Antonina. „A potom si začneme hľadať prácu,“ hovorí Nataša.

daruje

Uverejniť na Facebooku
Zdieľať na Twitteri