Albert Richter: Šprintér, ktorý odmietal Hitlera

Foto: wikimedia.org/Post der DDR

Pred začiatkom druhej svetovej vojny bol jedným z najlepších šprintérov na svete. Albert Richter bol ten typ silného, vysokého a pekného atléta s modrými očami a blond vlasmi. V skratke, prototyp a sen nacizmu Adolfa Hitlera. Mal však jeden zásadný problém – s režimom, ktorý vzal život miliónom ľudí po celom svete nesympatizoval, a to sa mu stalo napokon osudným. Prečítajte si fascinujúci príbeh o jednej z najväčších postáv nemeckej cyklistiky,na ktorého sa už dnes zabudlo.

Albert Richter, blízkym známy ako Teddy, sa narodil 14. októbra 1912 v Kolíne nad Rýnom do rodiny talentovaného hudobníka. Vyrastal v dištrikte Ehrenfeld na ulici Sömmeringstrasse 72, kde sa rovnako ako jeho dvaja bratia Charles a Josef naučil hrať na hudobný nástroj. Bolo ním violončelo, popri ktorom pracoval so svojím otcom v rodinnom podniku na výrobu sadrových figurín, aj keď niekoľko zdrojov tvrdí, že depresia mu často prácovať neumožňovala. Svoj voľný čas trávil na kolínskom velodróme, kde sa jeho talent preukázal veľmi rýchlo. Trénoval však v najväčšej tajnosti a svoje ceny si skrýval pod vankúš, pretože jeho otec bol zásadne proti tejto jeho záľube. Albert začal pretekať, keď mal 16 rokov a jeho meno sa začalo spomínať v rovnakej váhe s vtedy mimoriadne talentovaným duom Gustave Killian a Heinz Vopel.

Že sa venuje cestnej a dráhovej cyklistike zistil jeho otec napokon tak, že si zlomil kľúčnu kosť. Jeho spôsob jazdy pritiahol pozornosť Ernsta Berlinera, bývalého cyklistického šampióna, ktorý v meste viedol biznis s nábytkom. No a mladý Richter mu pozornosť nielen opätoval, ale vytvorilo sa medzi nimi pozoruhodné puto. Aj keď bol totižto Berliner židovského pôvodu a “Hnedé košele” jeho podnikanie niekoľkokrát sabotovali, Richter sa priateľstva s ním nevzdal. Albert Richter totižto prišiel z prostredia, ktoré ho priviedlo k boju proti nacizmu. Chudoba a rozvedená rodina z neho nespravili ochotný subjekt diktátorského režimu, hoci mu nebránili rásť v športe, ktorý miloval.

V roku 1932 vyhral Albert renomované Grand Prix Paríž a veril, že bude nominovaný na Olympijské hry v Los Angeles. Zostal však sklamaný, nemecká federácia si nemohla dovoliť jeho cestovné. Hlavu však dlho nevešal, pretože ešte 3. septembra odcestoval do Ríma, kde sa v šprinte stal víťazom amatérskeho svetového šampionátu. V domácom Kolíne nad Rýnom bol vítaný s nadšením. Stal sa profesionálom a Berliner ho poslal do Paríža, centra európskej dráhovej cyklistiky. V roku 1933 sa totižto Albert cítil s rastúcim prílivom nacizmu v Nemecku čoraz viac v menšej pohode. Knihovníčka z oddelenia Národného vzdelávania v Saint-Étienne Agnès Granjon vo svojej krátkej biografii píše: „Počas roka sa uskutočňovali preteky na štyroch velodrómoch v Paríži. Richter sa najmä pozeraním filmov rýchlo naučil po francúzsky a rýchlo sa prispôsobil svojmu novému životu. Po neistých začiatkoch mladý Nemec triumfoval na Vélodrome d’Hiver (Zimnom velodróme) tým, že vyhral súťaž pre zahraničných šprintérov. Jeho plynulý štýl, dynamickosť a sila, mu priniesli obdiv u všetkých. Za pár mesiacov ho parížske obecenstvo prijalo a Albert Richter sa stal vo Francúzsku veľmi populárny, pričom obdržal prezývku: Nemecký osemvalec.“

Richterov tréner Berliner zostal v Nemecku, no prežiť v tejto razom nenávistnej krajine bolo pre neho čoraz ťažšie. Zato, že bol žid, bolo mu nakoniec znemožnené trénovať a stal sa obeťou zastrašovania i násilia. Richter však zostal svojmu trénerovi stále verný a aby mu pomohol, posielal mu svoje výhry.

Žil vo Francúzsku a prebýval v zahraničí viac času ako doma v Nemecku. Na politickej scéne nebol Teddy istotne žiadnym hrdinom. Veď bol vyslovene otvorený voči vzostupu Hitlera a jeho národného socializmu. Aj po samotných pretekoch sa často zdráhal pozdraviť pohlavárov vtedy dominujúcim pozdravom, a to zdvihnutím pravice. Sepp Dinkelkamp, švajčiarsky šprintér, povedal: „S istotou vám poviem, Albert bol proti nacizmu. Ak by ich nasledoval, bolo by to pre neho a jeho výhodu oveľa ľahšie. Ale Albert si vybral inú cestu.“

Albert Richter sa tak stal súčasťou akéhosi cestujúceho cirkusu šprintérov, ktorý zahŕňal Belgičana Jefa Scherensa a Francúza Louisa Gérardina. Richter počas pretekania odmietal nosiť nemecký dres so swastikou a uprednostňoval starší štýl s tradičnou nemeckou orlicou. Dostal sa na pódium každých Majstrovstiev sveta v dráhovej cyklistike, na ktorých jazdil od roku 1933 do 1939, avšak nikdy nezískal vytúžené zlato. Scherens totižto dominoval od roku 1932 do 1937.

Odchod z Nemecka

Situácia v domovskej krajine začala byť čoraz viac neúprosnejšia. Nie každý bol ako Albert. Spomenúť si môžeme napríklad dvoch cyklistov, ktorých Richter neraz v pretekoch porazil.  Werner Miethe pre ríšu vedome vykonával špionážnu činnosť, no a s Peterom Steffesom sa neskôr taktiež podieľal na predaji a pašovaní židovského majetku z Francúzska. Práve táto dvojica mohla zohrať úlohu v neskoršej smrti nezlomného nemeckého šampióna. V septembri roku 1937 sa Steffes vyhrážal kontaktovaním gestapa Berlinerovi za to, že údajne pašuje veci mimo Nemecka. Tréner jedného z najlepších šprintérov tej doby tak pochopil, že takto to už ďalej nejde a so svojou rodinou odcestoval do Holandska… Taktiež Albert Richter si bol vedomý toho, že prežije, len keď svoju rodnú hrudu opustí.

Smrť

V decembri 1939, nie dlho po začiatku druhej svetovej vojny, odišiel Albert do Nemecka, aby tam vyhral Grand Prix Berlín. V tomto momente čelil hrozbe povolania do zbrane, čo kategoricky odmietal, keďže nechcel bojovať za nacistov proti svojim francúzskym priateľom. Rozhodol sa preto Nemecko navždy opustiť.  31. decembra nasadol na vlak do Švajčiarska, ktorý prechádzal hranicou cez Weil am Rhein. Nemecký parný stroj tu mal byť nahradený švajčiarskou elektrickou lokomotívou, čo by umožnilo hladký priebeh nemeckých a švajčiarskych kontrol pašerákov na tom istom mieste – priamo na hranici, kde by ich vina bola nespochybniteľná.

Vo vlaku boli aj dvaja holandskí šprintéri, Cor Wals a Kees Pellenaars. Tí sa pre belgické noviny Het Wolk vyjadrili, že nemeckí vojaci prešli snehom na stanici a namierili si to rovno do Richterovho kupé. Dvere sa otvorili a nemecký šprintér z nich vypadol v bezvedomí. Nemci vytiahli jeho bicykel z batožiny – bez toho, aby sa obťažovali so samotným kufrom – a prerezali mu gumy. Vnútri našli 12 700 mariek, ktoré chcel prepašovať židovskému priateľovi.

Šampióna, podľa svedkov stále v bezvedomí, potom zobrali ako handrovú bábiku, naložili na nákladiak, odviezli do nápravného tábora v Lörrachu a živého už ho nikto nevidel. Nemci najskôr trvali na tom, že umrel pri lyžovaní v Alpách. Ďalší tvrdili, že bol ubitý na smrť konkurenčnými pašerákmi, alebo sa v hanbe obesil vo svojej cele. Jedna verzia znie tak, že dostal možnosť výberu medzi samovraždou a palebnou jednotkou, zastrelil sa revolverom a Nemci potom povedali že prišiel o život na východnom fronte.

Známe je aj to, že keď ho chcel jeden z jeho bratov vidieť 2. januára, Albertovo telo mu ukázali v nemocničnej márnici, alebo podľa niektorých zdrojov obesené v cele. Bolo vraj krvavé a jeho oblek bol plný dier. Ernst Berliner sa snažil po vojne zistiť pravdu, Richterova smrť však nebola nikdy oficiálne zaznamenaná. Nemecká cyklistická federácia sa svojho šampióna zriekla: „Jeho meno bolo zmazané z našich hodnotení, z našich spomienok, navždy.“

Keď Albert Richter zomrel, mal iba 27 rokov. Bol však trojnásobným víťazom Grand Prix Paríž, amatérskym svetovým šampiónom, sedemnásobným majstrom Nemecka, štvornásobným víťazom bronzovej medaily na majstrovstvách sveta a taktiež dvojnásobným držiteľom striebornej medaily. No v neposlednom rade bol šampiónom a človekom pevnej vôle so srdcom na tom pravom mieste, žiaľ, to sa mu stalo aj osudným. Pochovaný bol na cintoríne Melaten-Friedhof v rodnom Kolíne nad Rýnom, aby jeho pamiatku ako tak oživili v roku 1996, keď po ňom pomenovali aj miestny velodróm. Ďalších 12 rokov potom trvalo, kým bol Richter uvedený do Nemeckej športovej siene slávy.

Ernst Berliner druhú svetovú vojnu prežil a dožil sa veku 86 rokov v Miami.