Paríž-Roubaix: Zaujímavosti a fakty

Foto: Offside / L'Equipe

Hoci názov monumentálnej klasiky Paríž-Roubaix je už dlhšie klamlivý, keďže už od roku 1977 sa začína v 80 km severne vzdialenom meste Compiègne, svojej prezývke “Peklo severu” ostáva stále verná. Preteky na prašných a dláždených cestách vzbudzujú rešpekt už celých 116 rokov, počas ktorých si právom udržujú status klasiky klasík. Pre nás fanúšikov a divákov sú taktiež jedny z mála pretekov, ktoré sa dajú pozerať od začiatku až do konca. Každým ročníkom sa toho na nich deje viac a viac, vychutnajte si preto najväčšie zaujímavosti ich prekrásnej histórie.


Prvý ročník: 1896

Najviac víťazstiev: 4x Roger De Vlaeminck a Tom Boonen (obaja BEL)

Najtesnejšie víťazstvo: 1 cm medzi Eddym Planckaertom a Stevom Bauerom v roku 1990
Najvyšší rozdiel (pred vojnou): 28 minút, keď Maurice Garin triumfoval pred Augustom Stéphanom v roku 1898
Najvyšší rozdiel (po vojne): 5 minút a 21 sekúnd, keď Eddy Merckx porazil Rogera De Vlaemincka v roku 1970

Najdlhší víťazný únik: 222 km, predviedol ho belgický cyklista Dirk Demol v roku 1988

Najrýchlejší ročník: 2017, kedy zvíťazil Greg Van Avermaet s priemernou rýchlosťou 45,2 km/h.
Najpomalší ročník:  1919, kedy sa z víťazstva na vojnou zničených cestách v priemernej rýchlosti 22,856 km/h tešil Henri Pélissier (280 km prekonal v čase 12 hodín a 15 minút)

Najviac štartov: Frédéric Guesdon, ktorý sa zúčastnil 17-ich ročníkov
Najviac dokončených ročníkov: 16, Belgičanom Raymondom Impanisom (1947-1963) a Holanďanom Sarvaisom Knavenom (1995-2010)

Najviac víťazstiev v rade: tri ročníky v rade dokázali ovládnuť Francúz Octave Lapize (1909-1919) a Talian Francesco Moser (1978-1980)

Najstarší víťaz: Gilbert Duclos-Lassalle v roku 1993, mal 38 rokov a 229 dní
Najmladší víťaz: Albert Champion v roku 1899, mal 20 rokov a 362 dní

Majster sveta víťazom: Dokázal to vlani Peter Sagan. Pred ním bol posledným cyklistom v dúhovom drese, ktorý ovládol Paríž-Roubaix Bernard Hinault v roku 1981.

Prvenstvo na TV obrazovkách: Paríž- Roubaix je vôbec prvou klasikou vysielanou prostredníctvom televízie, stalo sa tak v roku 1960.

10 000 až 15 000 eur: Toľko ročne na obnovu a rekonštrukciu dláždených kociek  vynakladá združenie Priatelia Paríž-Roubaix.

8 250 000: Toľko kociek sa nachádza na trase Paríž-Roubaix

1579: Toľko domov by z nich mohlo byť vo Francúzsku postavených

14: Toľko ikonických spŕch sa nachádza na velodróme v Roubaix. Osprchovať sa v nich má možnosť len ten, kto najťažšiu z klasík dokončí. Meno každého víťaza tu ostáva navždy zapísané prostredníctvom mosadznej dosky, na ktorej je vyryté.

  • “Peklo severu”: Jazda v blate, prachu a najmä na dlažobných úsekoch rôznej kvality, bez nej sa žiadny z ročníkov Paríž-Roubaix neobišiel a zaručujeme vám, že sa už ani neobíde. Avšak, akokoľvek hrozivo tieto faktory pôsobia, nie sú tými pravými dôvodmi vzniku najzaužívanejšieho pomenovania tejto klasiky. Tento termín bol totižto použitý na označenie trasy pretekov po prvej svetovej vojne. Organizátori a s nimi aj novinári vyrazili z Paríža v roku 1919, aby zistili, koľko km vozovky pretekov prežilo štyri roky boja, sprevádzaných bombardovaním a vojnou v zákopoch.

Magazín Procycling celú udalosť zreportoval takto: „Najskôr to všetko vyzeralo dobre. Bola tu skaza a bola tu chudoba a bol tam aj podivný nedostatok mužov. Ale Francúzsko prežilo. No potom, keď sa blížili k severu, vzduch napáchol poškodenou kanalizáciou, splaškami a zápachom rozkladajúceho sa dobytka. Stromy, ktoré mali očakávať jar, začali namiesto toho odumierať, ich skrútené vetvy sa tlačili na oblohu, ako zmrzačené ramená umierajúceho muža. Všade bolo bahno. Nikto nevie, kto to prvý opísal ako ´peklo´, ale nebolo lepšieho prirovnania. A práve toto je dôvod, prečo sa na ďalší deň objavilo v novinách: tá malá smotánka po prvý raz zazrela “Peklo severu”. 


Z Paríž-Roubaix sa spája aj množstvo kontroverzií a príbehov. Z nich mnohé sú už v dnešnej dobe len ťažko napodobiteľné.

Nevhodný žandár: V roku 1907 Georges Passerieu unikol z malej vedúcej skupiny pred mestom Douai, pretože vedel, že ak všetci prídu na velodróm spolu, nedokáže ich prešprintovať. Celý ten čas do Roubaix bol prenasledovaný Belgičanom Cyrillom van Hauwaertom, napätie na štadióne sa dalo krájať. V tom sa dav dozvedel, že Passerieu prišiel k štadiónu, no na trať nikto neprichádzal. Keď sa totižto vedúci muž chystal vstúpiť, vtedy sa mu do cesty postavil jeden zo žandárov, aby skontroloval, či má jeho bicykel pripevnené povinné číslovanie. Passerieu mal už predtým náročný deň, preto ešte pred tým, než mu bolo umožnené pokračovať a napokon vyhrať o minútu, spustil prenikavý krik.

Nevhodný tím: V roku 1930 finišoval Jean Maréchal 24 sekúnd pred Belgičanom Julienom Varvaeckem, ale bol odsunutý na druhé miesto, pretože keď sa ho pokúšal obehnúť, belgický cyklista spadol do jarku. Podľa niektorých Maréchal zasiahol rameno belgického pretekára a spôsobil jeho pád. Jacques Augendre, historik Tour de France, povedal: „Maréchal, ktorému bolo vtedy 20, jazdieval ako jednotlivec za malý manufaktúrny tím Colin a prišiel do Roubaix sám. Jeho šťastie bolo krátkodobé. Chtiac-nechtiac bol obvinený z vyprovokovania pádu Juliena Varvaecka, od ktorého sa odpútal a bol diskvalifikovaný bez akéhokoľvek priestoru na vysvetlenie. Dôležitý detail: Varvaecke patril do všemocného tímu Alcyon, vedeným nemenej vplyvným Ludovicom Feuilletom… “

Nevhodný bicykel: V roku 1934 bol Roger Lapébie diskvalifikovaný kvôli výmene bicykla. Jazdcovi na druhom mieste Gastonovi Rebrymu bolo prisúdené víťazstvo, akonáhle rozhodcovia zistili, že Lapébieho bicyklu chýba číselná ceduľka pretekov.

Nesprávny muž: V roku 1936 vyhral Belgičan Romain Maes, ale rozhodcovia vyhlásili víťazom Francúza Georgesa Speichera a Maesa vyhlásili druhým. Štadiónom prenikal rev, až to chvíľu vyzeralo, ako keby sa strhla bitka. Situácia sa však napokon upokojila, aj keď bol tento výsledok potvrdený. Belgičan vtedy síce nevyhral, ale v prvej desiatke ich skončilo až sedem.

Nevhodná trasa: Oficializácia výsledku z roku 1949 zabrala niekoľko mesiacov a vyžiadala si dve medzinárodné konferencie pre vyriešenie nasledovného problému. André Mahé bol síce prvý, ale jeho víťazstvo bolo spochybnené, pretože použil nesprávnu trasu. Mahé sa počas pretekov ocitol v trojčlennom úniku, od ktorého sa neskôr odpútal a nebol dostihnutý ani pred velodrómom v Roubaix. Pred ním mu však organizátori ukázali zlý smer a on vstúpil na velodróm nesprávnou bránou. Mahé bol vyhlásený za víťaza, ale už o pár minút na štadión dorazili ostatní cyklisti, ktorí použili správny vchod a Serse Coppi, brat slávneho Fausta, vyhral šprint o druhé miesto. Po proteste a niekoľkých mesiacoch bolo Coppimu prisúdené spoločné víťazstvo s Mahém.

Mahé svoj omyl neskôr vysvetlil takto: „Chystal som sa vyhrať Paríž-Roubaix. Pri vstupe do velodrómu boli všade samé davy, ktoré blokovali cestu. Rozhliadol som sa, kam mám ísť a bol som nasmerovaný pozdĺž vonkajšej steny štadióna, tam, kde museli parkovať tímové vozidlá. Nebolo to ako v dnešnej dobe, keď je tu televízia a všetko. Vtedy to bolo viac chaotické a cesta bola celá zablokovaná. Ľudia mi hovorili, že by som mal vedieť, ako sa dostanem na trať. Ale ako môžem vedieť takú vec na konci Paríž-Roubaix, keď celý deň jazdíte po takých cestách? Žandár mi ukázal cestu, tak som ňou išiel.“

Nevhodné miesto a čas: Ročník 1988 priniesol naozaj zaujímavé a zriedkavé divadlo. V ňom sa únik dňa udržal až do konca: na 27. kilometri sa od pelotónu odtrhla skupina neznámych jazdcov a balík nerobil nič preto, aby ich náskok počas celých pretekov zlikvidoval. Na dláždenej sekcii pred Roubaix z úniku navyše zaútočili Švajčiar Thomas Wegmuller a Belgičan Dirk Demol. Akoby však úspech celodenného úniku na Paríž-Roubaix nebol dostatočnou senzáciou, osud okrem nej postaral aj o krutú iróniu.

Keď sa duo dostalo do cieľového mesta, Wegmuller nabehol na pred ním ležiacu plastovú tašku a tá mu ostala zaseknutá v prehadzovači. Nebol si schopný preradiť, čo bolo pre pre finálny šprint mimoriadne rozhodujúce. Servismani z jeho tímového auta mu pomohli tašku odstrániť,  ale jeho prevody stále nefungovali. Vediac, že zmena bicykla by bola pre jeho šance doslova samovraždou pokračoval Wegmuller na poškodenom bicykli, zatiaľ čo Demol bol za ním. Keď už prišlo na rad samotné porovnávanie si rýchlosti , Wegmuller sa mohol len prizerať, ako popri ňom Demol preletí a berie víťazstvo.

Nevhodný vlak: V roku 2006 boli Leif Hoste, Peter Van Petegem a Vladimir Gusev (2., 3. a 4. miesto) diskvalifikovaní za prejazd cez už uzavreté železničné priecestie 10 km pred cieľom a tesne pred blížiacim sa nákladným vlakom. Vyhral Fabian Cancellara, zatiaľ čo uvoľnené miesta si na pódiu po úprave výsledkov podelili Tom Boonen a Alessandro Ballan.