Keď sa nad Girom zatiahli mraky temna a cyklisti sa báli, že ich zmasakrujú

Foto: Pinterest.com / Raffaele Spiazzi

Ružová môže byť neodmysliteľnou farbou Giro d’Italia, pravdou však je, že na samotnej talianskej Grand Tour to také ružové ani zďaleka vždy nebolo. Príkladom je až mrazivý príbeh z prvého povojnového ročníka 1946, kedy pri meste Terst tiekla krv cyklistov i civilistov. Aj po 65 rokoch nám ho v 101. ročníku sčasti svojím pomenovaním pripomína tím Wilier Triestina – Selle Italia.

Hoci druhú svetovú vojnu v Európe i vo svete za sebou mierovými zmluvami zanechal rok 1945, v tom nasledujúcom s jej dopadmi mnohé krajiny ešte bojovali. Výnimkou nebolo ani Taliansko, v ktorom sa k slovu dostala krvná pomsta a odplata až tak,  že v roku 1946 si kriminalita na historickom maxime vyžiadala 15 tisíc obetí.

Zem pokrytá dierami, dočasnými pohrebiskami a nevybuchnutými bombami trpí, a o to viac trpí aj jej ľud. Zatiaľ čo juh chce zachovať monarchiu, sever o tom nechce ani počuť. Druhého júna 1946 však Taliani a po prvý raz aj talianske ženy v referendu rozdielom dvoch miliónov hlasov rozhodujú o páde monarchie a vzniku republiky. Na čo kráľ Umberto II. emigruje do Portugalska.

Dva týždne na to štartuje, tak ako po výluke cez prvú svetovú vojnu, Giro znova. Rozbombardované ulice v centre Milána však nie sú pre štart spôsobilé, a tak tentokrát začína pelotón na periférii mesta – 79 cyklistov z 13 tímov či klubov. Takmer polovica ich pritom na talianskej Grand Tour debutuje.

Pelotón tvoria výlučne Taliani, aj keď Joseph Magnani z tímu Olmo má aj americké občianstvo. Narodil sa v Illinois, neskôr sa jeho talianska rodina vrátila do Európy a žili vo Francúzsku. Nemci ho poslali do koncentračného tábora, ale, našťastie, prežil aj jeho hrôzy.

Doba, v ktorej sa za každou tvárou cyklistu skrýval neľahký osud. Napríklad Gino Bartali a Alfredo Martini pracovali v hnutí odboja. S komunistami proti fašistom bojoval taktiež Vito Ortelli. Na štarte vedľa seba stoja muži, ktorí by ešte donedávna proti sebe namierili zbraňami, jedni boli partizáni, druhí vojakmi na strane fašistov. Len Florenzovi Magnimu, budúcemu trojnásobnému šampiónovi, nie je odobrené štartovať. Podľa viacerých svedkov totižto aktívne šíril fašistické ideológie.

Trasa v roku 1946 predstavuje porciu 3350 km. Z nich vedie po asfalte len 2500 z nich. Situácia je žalostná, uvedomuje si to aj reportér Orio Vergani: „Pred nami je mier. Ale po obidvoch stranách cesty je stále vidieť vojna.“

„Vojna “ sa však odohráva aj na ceste. Avšak iná, vítaná a taká, ktorá už nezabíja. Súboj dvoch nezmieriteľných velikánov.

Rivalita Gina Bartaliho a Fausta Coppiho spojí, ale taktiež rozdelí krajinu, rodiny i priateľov. Pritiahne ľudí k novinám ako žiadna iná.

Coppi si pri páde v Apeninách nalomí rebro, napriek tomu piatu etapu vyhráva. V tej deviatej, cez hory do Neapola, udrie pre zmenu Bartali. Ale nie je to ani jeden z nich, kto si oblieka ružový dres. Ten patrí zatiaľ Vitovi Ortellimu.

Keď štrnásta etapa vedie do Terstu, nikto ani len netuší, že sa stane symbolom Gira 1946.

Terst. Sporné územie, ktorým sa prelievalo toľko národov a spoločenských vrstiev. V 30. rokoch bolo toto prístavné mesto pri hraniciach s Talianskom svedkom fašistickej represie proti slovinskej populácii, ktorá bola donútená potaliančiť si svoje mená. Následne zažilo etnické čistky i politický extrémizmus. Stal sa takisto mestom, kde nacisti zriadili jediný koncentračný tábor na talianskej pôde.

V máji 1945 oslobodili Terst partizáni Josipa Broza Tita, predali ho do područia Jugoslávie, zatýkali a bez súdu zabíjali talianskych nacionalistov. To je tá krvavá odplata. Kontrolu nad mestom potom síce prevzali Spojenci, ale ku konfliktom dochádzalo naďalej. O Terste sa zatiaľ rokovalo v Paríži. Predmetom bolo, kade povedie deliaca čiara medzi východom a západom.

Výberom Terstu ako etapového mesta si riaditeľ pretekov Armand Cougnet koledoval o problémy. Deň pred štartom Gira mu Spojenci oznámili, že dojazd sem nepovolia.

Hneď prvú etapu pretekov však vyhral Giordano Cottur, terstský rodák a líder tímu Wilier Triestina, pomenovaného na počesť Terstu. „Akonáhle ho publikum na turínskom velodróme spoznalo, prepuklo v obrovský jasot. Bola to ovácia pre Terst, nadšený výraz patriotizmu,“ písali noviny Corriere della Serra.

Talianska vláda následne vyvinula na Spojencov nátlak a tí boli nútení dojazd do Terstu predsa len povoliť.

Štyridsaťšesť zvyšných aktérov Gira tak stojí 30. júna v 6.25 ráno v Rovigu na štarte 228 km dlhej etapy smer Terst. Aby mohli prejsť vojenskými kontrolnými stanovišťami, sú vybavení špeciálnymi preukazmi. Po prekonaní rieky Piave a dosiahnutí méty 40 km od Terstu vstupujú do takzvanej zóny A. S vojenským sprievodom Spojencov pokračujú ďalej.eroica

V Pieris narážajú na barikády a horiace barely. Lietajú na nich kamene. Egidiovi Maragnonimu jeden z kameňov roztne obočie, leží na zemi v bezvedomí, krváca. Ďalší cyklisti sa utekajú skryť do áut, pod ne i do zákopov pri ceste.

Ozbrojený sprievod pretekov začne strieľať, najprv do vzduchu, potom na útočníkov, ktorí utekajú do polí. Do Terstu v túto chvíľu prichádzajú aj prifarbené správy, že niektorí cyklisti boli zabití. Talianski nacionalisti zaútočia v meste na Slovincov, rozbíjajú výklady obchodov, podpaľujú slovinské reštaurácie.

Cyklisti, organizátori i vojaci úpenlivo diskutujú. Bartali ďalej ísť nechce, ani Coppi, ani ružový Ortelli. Väčšina pelotónu požaduje predčasný koniec etapy, šíri sa panika. „Čože nevidíte, čo sa deje? Zmasakrujú nás tam!“

Pravda, malá skupinka vedená Cotturom požaduje, aby etapa pokračovala. „Ja dôjdem na bicykli až do Terstu,“ oznámi Cottur rezolútne riaditeľovi Cougnetovi. „Slovania nás chceli zastrašiť, ja sa zastrašiť nenechám. Tu už nejde o cyklistiku, ale oveľa viac.“

Pridáva sa k nemu niekoľko ďalších jazdcov, taktiež Andrea Giacometti, štartujúci za tím komunistickej strany. Po dvoch hodinách dosiahnu kompromisu. Riaditeľ Cougnet vyhlasuje: „Etapa oficiálne končí tu. Ale kto chce pokračovať do Terstu, bude mu to umožnené.“

Sedemnásť cyklistov, medzi ním celý tím Wilier Triestina, pokračuje. Zatiaľ čo ostatní odcestujú do Udine, miesta štartu ďalšej etapy.

Slovinci zatiaľ rozmiestnili po ceste klince, balvany, kadejaké haraburdie a tajne aj míny. Pretekári musia pravidelne zastavovať, americkí vojaci preverujú cestu. Potom mladý dôstojník dostáva nápad: „Časť vojenského konvoja prečistí cesty. Druhá časť naloží cyklistov na nákladné autá a odvezie ich na kraj Terstu. Tam zosadnú a na posledných sedem kilometrov obnovia preteky.“

Presne to aj urobili.

Spisovateľ a žurnalista Dino Buzatti opisuje: „Vo chvíli, keď cyklisti vstúpili do mesta, vítalo nás fanatické publikum, ktoré akoby sa zjavilo odnikiaľ, vyrojilo sa na terasách a strechách. Z neba padali kvetiny na jazdcov. A vlajky, talianske vlajky boli tu zas a znovu, boli všade.“

Už nejdú o peniaze. Stala sa z toho misia. Cottur, ako sa dohodli, uniká a na cieľovom velodróme víťazí. Divákmi je vítaný čoby hrdina dobyvateľ, symbol terstských Talianov. Dojato vyhlási: „Toľko ľudí som videl plakať dojatím. Terst vďaka Giru ukázal, že chce byť mestom talianskym.“

Faktom však je, že udalosti okolo Gira prispeli na tomto území ešte viac k etnicko-politickým nepokojom. V ďalších dvoch dňoch dochádza ku krvavým scénam, ľudia sú zabíjaní a Spojenci zatýkajú Slovincov a komunistov.

Giro sa následne presúva do Dolomitov. Bartali sa v 15. etape na Passo della Mauria oblieka do ružového dresu, so štyrmi minútami k dobru na Coppiho. Ten prudko zaútočí už v nasledujúci deň v priesmyku Falzerego a znižuje stratu na 2:55 minúty. V poslednej horskej etape do Trenta stiahne Coppi ďalšie dve minúty.

Ostáva tak už len etapa do Milána a Coppi v nej opäť okamžite útočí, čím rozdelí pelotón na dve skupiny, pričom aktuálny držiteľ Maglia Rosa Bartali zostáva v tej druhej. Asi polovica jazdcov v prvej skupine chce na Bartaliho „Levie srdce“ počkať, spolupráca balíka upadá, a tak sa líder pretekov skutočne dostáva naspäť.

Po 95 hodinách na trase tohto Gira ho Gino Bartali vyhráva len o 47 sekúnd.

Na milánskom štadióne Arena vyzve šampión Cottura, nech sa s ním zahalí do talianskej vlajky a spoločne obídu čestné kolo, určené inak len víťazovi.

Terstská otázka bude neskôr vyriešená až roku 1954, kedy sa mesto stane súčasťou Talianska.

Giordano Cottur dôjde na Gire trikrát tretí. Dožije sa požehnaných 91 rokov. A až do svojej smrti v roku 2006 bude jazdiť po Terste a pracovať v cykloobchode, ktorý dodnes nesie jeho meno.

Zdroj: sport.idnes.cz