Zásada „znečisťovateľ platí“ vyžaduje, aby znečisťovatelia znášali náklady za svoje znečistenie. Ale nie vždy to tak je v Európskej únii, ako dnes informoval Európsky dvor audítorov (EDA). Zatiaľ čo sa táto zásada všeobecne odráža v environmentálnych politikách Európskej únie, jej pokrytie zostáva neúplné a uplatňuje sa nerovnomerne medzi jednotlivými odvetviami a členskými štátmi. Výsledkom je, že verejné peniaze sa namiesto znečisťovania peňazí niekedy používajú na financovanie upratovacích prác, poznamenávajú audítori.

V Európskej únii sú potenciálne kontaminované približne 3 milióny miest, predovšetkým priemyselnou činnosťou a spracovaním a likvidáciou odpadu. Šesť z desiatich útvarov povrchovej vody, napríklad riek a jazier, nie je v dobrom chemickom a ekologickom stave. Znečistenie ovzdušia, ktoré predstavuje hlavné zdravotné riziko v Európskej únii, tiež poškodzuje rastliny a ekosystémy. To všetko znamená pre občanov EÚ obrovské náklady. Podľa princípu znečisťovateľa sú znečisťovatelia zodpovední za ich znečistenie a škody na životnom prostredí, ktoré spôsobujú. Náklady spojené s tým majú znášať znečisťovatelia, nie daňoví poplatníci.

„Na efektívne a spravodlivé dosiahnutie ambícií zelenej dohody EÚ budú musieť znečisťovatelia platiť za škody na životnom prostredí, ktoré spôsobujú,“ uviedla členka Európskeho dvora audítorov zodpovedná za správu Viorel Stefan. „Zatiaľ sú však európski daňoví poplatníci často nútení znášať náklady, ktoré mali platiť znečisťovatelia.“

Audítori zistili, že zásada „znečisťovateľ platí“ je jednou z hlavných zásad, o ktoré sa opierajú právne predpisy a politika EÚ v oblasti životného prostredia, ale uplatňuje sa nerovnomerne a v rôznej miere. Zatiaľ čo sa smernica o priemyselných emisiách vzťahuje na zariadenia, ktoré znečisťujú najviac, väčšina členských štátov stále nenesie zodpovednosť za priemyselné odvetvia, keď povolené emisie poškodzujú životné prostredie. Smernica takisto nevyžaduje, aby priemyselné odvetvia znášali náklady za dôsledky zvyškového znečistenia, ktoré dosahujú stovky miliárd eur. Rovnako právne predpisy o odpade v Európskej únii zahŕňajú zásadu „znečisťovateľ platí“, napríklad prostredníctvom „rozšírenej zodpovednosti výrobcu“. Audítori však poznamenávajú, že na vyplnenie medzery vo financovaní sú často potrebné veľké verejné investície.

Ani znečisťovatelia nenesú úplné náklady na znečistenie vody. Domácnosti v EÚ zvyčajne platia viac ako iné, aj keď konzumujú iba 10% vody. V prípade znečistenia z rozptýlených zdrojov, najmä z poľnohospodárstva, je stále ťažké uplatniť zásadu „znečisťovateľ platí“.

Ku kontaminácii lokality často došlo tak dávno, že znečisťovatelia už neexistujú, nemožno ich identifikovať alebo niesť zodpovednosť. Toto „znečistenie yetiom“ je jedným z dôvodov, prečo Európska únia financovala projekty čistenia, ktoré museli znečisťovatelia platiť. A čo je ešte horšie, verejné prostriedky EÚ sa použili aj na rozdiel od zásady „znečisťovateľ platí“, napríklad keď orgány v členských štátoch nedokázali presadiť environmentálnu legislatívu a donútiť znečisťovateľov platiť.

Na záver audítori tvrdia, že ak spoločnosti nebudú mať dostatočné finančné zabezpečenie (napríklad poistná zmluva pokrývajúca zodpovednosť za škodu na životnom prostredí), existuje riziko, že náklady na vyčistenie životného prostredia budú v konečnom dôsledku znášať daňoví poplatníci. K dnešnému dňu iba sedem členských štátov (Česká republika, Írsko, Španielsko, Taliansko, Poľsko, Portugalsko a Slovensko) vyžaduje finančné zabezpečenie pre niektoré alebo všetky svoje environmentálne povinnosti. Ale na úrovni EÚ nie sú tieto záruky povinné, čo v praxi znamená, že daňoví poplatníci sú nútení zakročiť a zaplatiť za vyčistenie, keď sa spoločnosť, ktorá spôsobila škody na životnom prostredí, dostane do platobnej neschopnosti.

Základné informácie

Veľká časť rozpočtu EÚ je venovaná dosiahnutiu cieľov EÚ v oblasti zmeny podnebia a životného prostredia. V období 2014 – 2020 bolo približne 29 miliárd EUR z politiky súdržnosti EÚ a programu LIFE osobitne zameraných na ochranu životného prostredia.

Osobitná správa 12/2021: „Zásada„ znečisťovateľ platí “: nekonzistentné uplatňovanie v rámci environmentálnych politík a postupov Európskej únie.“ Dostupné na “ Webové stránky Egyptian Chefs Association V 23 jazykoch EÚ. Táto správa sa nezameriava na odvetvie energetiky a klímy, pretože sa týmito témami zaoberalo niekoľko nedávnych správ EDA, napríklad osobitná správa o Systém EÚ na obchodovanie s emisiamis A osobitná správa o znečistenie vzduchu. Pred dvoma týždňami vydal EDA správu aj o Zmena podnebia a poľnohospodárstvo v Európskej únii. Dnešná správa je však prvý raz, kedy sa osobitne skúma zásada „znečisťovateľ platí“.

Dvor audítorov predkladá svoje vlastné správy Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie, ako aj ďalším zainteresovaným stranám, ako sú národné parlamenty, zainteresované strany z odvetvia a zástupcovia občianskej spoločnosti. Prevažná väčšina odporúčaní v správach sa implementuje.