Predstavujeme: Manažéri World Tour tímov, 2. časť

Foto: sport360.com

V druhej časti nášho seriálu venovaného predstaveniu generálnych manažérov World Tour tímov si musíme povedať, že aj my sme len ľudia. Chceli sme ho totižto viesť pekne podľa abecedy a ani sme si nevšimli, že miesto dokončenia písmena B nemeckou BOROU sme v jeho prvej časti prešli rovno na C. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré a tak dnes vznikla naozaj zaujímavá a silná štvorka.

Ralph Denk (BORA-hansgrohe)

Určite nie taký excentrický ako Oleg Tiňkov, ale rozhodne nie suchár. Taký je šéf Petra Sagana a 45-ročný Ralph Denk, ktorý sa narodil v kúpelnom bavorskom meste Bad Aibling. Kto by nepoznal šéfa tímu BORA-hansgrohe, ktorý vedie najlepšieho slovenského cyklistu, ale teraz skutočne, poznáte ho aj trochu viac?

Hoci to o Denkovi nie je až tak všeobecne známe, no aj on začínal ako aktívny cyklista, a to vo veku 12 rokov. V tíme Opel Schüler Berlin sa zúčastnil etapových pretekov Bayern Rundfahrt (Okolo Bavorska) či šesťdňových pretekov na dráhe. Niekoľkokrát sa stal šampiónom Bavorska, pričom raz na šesťdňových v Mníchove obsadil tretie miesto. V roku 1996 však ako 23-ročný prijal novú výzvu a s ňou miesto technického zástupcu spoločnosti na výrobu bicyklov SRAM. O štyri roky nato si už otvoril svoj vlastný cykloobchod v obci Raubling. V rovnakom čase sa začal aktivizovať aj v horskej cyklistike, pretože v roku 2005 založil Giant Racing Team. Ako tímový manažér s ním oslávil niekoľko úspechov, no cestná cyklistika napriek tomu zostala jeho vášňou. Preto začal sponzorovať a iniciovať niekoľko projektov pre mladé talenty. Jeho vlastný tím pre nádejných jazdcov do 19 rokov, Team Auto Eder Bayern (predtým Quest-Ralph-Denk-Team), pokračuje aj dnes v zbieraní pôsobivých úspechov.

Cestu k cyklistickým výšinám si začal následne Ralph Denk raziť v roku 2010 ako zakladateľ kontinentálneho tímu NetApp. S ním už za jeden rok činnosti získal prokontinentálnu licenciu a v roku 2014 sa jeho tím po prvý raz predstavil aj na Tour de France. V roku 2017 sa tento tím skrz BORA-Argon 18 premenoval na dnešný celok BORA-hansgrohe, šesť rokov tak trvalo, kým sa z amatérskeho tímu stal World Tour tím.

Patrick Lefevere (Deceuninck–Quick-Step)

Azda najrešpektovanejší tímový boss, ktorý vedie momentálne najlepší World Tour tím a sám je podľa rebríčkov zverejnených na stránke CyclingRanking.com najúspešnejším cyklistickým manažérom histórie. Dnes už 65-ročný belgický elegán Patrick Lefevere z flámskeho mestečka Moorslede je inak známy aj tým, že servítku si pred ústa nedáva. No môže si to dovoliť. Sám bol vášnivým cyklistom, ktorý v tomto športe čo to aj dosiahol.

Profesionálom bol len krátko, od roku 1976 do 1979, pričom najúspešnejším bol pre neho rok 1978. Okrem iného v ňom totižto ovládol klasiku Kuurne-Brusel-Kuurne a zvíťazil aj v štvrtej etape španielskej Vuelty. Keď sa kariéra cyklistu Lefevera skončila, jeho meno sa dostalo do úzkeho spojenia s niekoľkými významnými kapitolami cyklistickej histórie. Nebudeme vás zaťažovať jeho celým kariérnym životopisom. Bol športovým riaditeľom a neskôr manažérom niekoľkých veľkých šampiónov modernej cyklistiky, akými boli Museeuw, Bartoli, Bettini, Virenque či Boonen. Významným míľnikom pre Patricka Lefevera bol rok 1995, v ktorom sa stal športovým riaditeľom slávneho klasikárskeho zoskupenia Mapei. V roku 2001 potom založil tím Domo-Farm Frites, s ktorým vyhral niekoľko pretekov a medzi nimi dvakrát Paríž-Roubaix. Ten najdôležitejší a úspešný súboj však zviedol s nádorom pankreasu.

V roku 2002 sa dal dokopy z majiteľom Quick-Stepu, Fransom De Cockom, a šéfom tímu Davitamon, aby vytvoril Quick-Step Davitamon, ktorý niekoľkokrát zmenil druhého sponzora a tak aj názov. Viedol tak aj Cavendisha, Gaviriu, Kittela, Kwiatkowskeho, Martina, Terpstru, Urana, ktorým bol všetkým ako otec.

Jonathan James Vaughters (EF Education First Pro Cycling)

Generálny manažér so zjavom hipstera, ktorý si toho preskákal naozaj veľa. 45-ročný rodák z mesta Denver v Colorade totižto prežil v sedle búrlivé deväťdesiate roky, obdobie, ktoré sám popisuje ako to, v ktorom ste museli jednoducho prežiť a byť svojím spôsobom bastardom, aby ste sa vtedy stali skutočným cyklistom. So športom síce začínal na motokárach, ale vybral si cyklistiku, s ktorou začínal v americkom amatérskom tíme. Svoje nadanie a obdarenú postavu vrchára ukázal v roku 1993, keď skončil celkovo druhý na Vuelta a Venezuela. Následne zaujal pomerne neznámy ruský amatérsky tím sídliaci v Španielsku Porcelana Santa Clara. Prijal ho však len kvôli tomu, že mal enormnú ľavú srdcovú komoru, čo mohlo znamenať rýchlosť v horách, veľkú silu a pre tím tak jedného dňa aj veľké peniaze. Práve tu sa zoznámil s nekalými praktikami vtedajšej doby a tri roky v tomto tíme dnes častuje len tými najhoršími superlatívami.

V roku 1997 tak Vaughters privítal prechod do domáceho celku Comptel Data System. Úspech sa dostavil priam okamžite, keď sa stal americkým šampiónom v časovke a ovládol aj rebríček celého amerického národného cyklistického kalendára. To už si ho všimol najlepší americký tím U.S. Postal Service, v ktorom sa nasledujúci rok zúčastnil prvej veľkej Grand Tour Vuelta a España po boku Lancea Armstronga. V roku 1999 dosiahol Jonathan Vaughters vo veku 25 rokov najväčšie úspechy svojej cyklistickej kariéry. Na začiatku júna zvíťazil v jednej etape Criterium du Dauphiné Libére a obsadil celkové druhé miesto za Vinokourovom, aby o necelé dva týždne na to triumfoval na ďalšom francúzskom podujatí Rout de Sud v rámci prípravy na Tour de France, kde bol členom tímu okolo Armstronga. V nej však po pádoch musel odstúpiť už v druhej etape. Napokon sa v roku 2000 upísal tímu Crédit Agricole, v ktorom v roku 2001 vyhral etapu na Mont Ventoux v dosiaľ najlepšom čase výstupu na Dauphiné a absolvoval ďalšie tri Tours. Ani jedny však nedokončil a pád v 11. etape pri zjazde z Col d’Aubisque bol pre neho poslednou kvapkou. Aktívnu kariéru ukončil v roku 2003 na domácej pôde v Prime Alliance.

Jonathan Vaughters sa neskôr priznal k užívaniu dopingu, poskytol svedectvá, svoje činy v tímoch Porcelana Santa Clara a U.S. Postal oľutoval a stal sa horlivým bojovníkom proti dopingu. Jeho manažérska púť sa začala krátko po tej aktívnej cyklistickej. V roku 2005 začal viesť efektívny manažment tímu z Colorada, ktorý sa rozdelil na juniorské mužstvo a celok TIAA-CREF. Práve v ňom Američan započal svoju dlhú manažérsku funkciu, v ktorej musel riešiť už niekoľko existenčných problémov. Naposledy svoj tím Cannondale-Drapac zachránil na konci sezóny 2017, keď po ťažkom boji získal nového hlavného sponzora v spoločnosti EF Education First.

Marc Madiot (Groupama–FDJ)

Aj šéf druhého francúzskeho World Tour tímu je s ním od samého začiatku. 59-ročný Marc Madiot bol svojho času vynikajúcim klasikárom, o čom svedčí už to, že vo svojej amatérskej kariére medzi rokmi 1975 a 1980 zaznamenal 80 víťazstiev. V roku 1979 vyhral amatérske Paríž-Roubaix a túto svoju časť kariéry zavŕšil deviatym miestom na Olympijských hrách v Moskve. Podpísal profesionálny kontrakt s tímom Renault, v ktorom už nasledujúci rok zaznamenal prvé etapové i celkové víťazstvo na Tour du Limousin. V roku 1982 sa stal dokonca aj majstrom Francúzska v cyklokrose. Prvý z jeho ozaj životných úspechov však prišiel až v roku 1985, keď osamotene opanoval svoje prvé Roubaix medzi mužmi. Potom cyklistický Renault zanikol a Madiot si pre svoje ďalšie pokračovanie zvolil spoločný projekt Cyrilla Guimarda a Laurenta Fignona Système U. V roku 1987 sa stal majstrom Francúzska na ceste, aby následne pokračoval v tímoch Toshiba a R.M.O. Práve v tomto francúzskom zoskupení zaznamenal svoj druhý triumf na Paríž-Roubaix a opäť po sólo úniku. Madiot neskôr pôsobil ešte v Telekome, tíme Subaru-Montgomery a svoju kariéru ukončil tak ako aj jeho brat či Sean Kellly v tíme Catavana-A.S. Corbeil.

Marc Madiot zaznamenal 20 profesionálnych víťazstiev, zúčastnil sa 11 Grand Tours a z toho desiatich Tour de France. Na nej zaznamenal v celkovom poradí najlepšie 8. miesto v roku 1983, keď sa z celkového víťazstva tešil jeho kolega Laurent Fignon. Svoj kariérny rast postúpil na novú úroveň v roku 1997, kedy vytvoril tím La Française des jeux, na ktorého čele pod názvom Groupama-FDJ je dodnes. Zaujímavosťou je, že jedným zo športových riaditeľov je aj jeho mladší brat Yvon.

Okrem toho sa Marc Madiot preslávil tým, že sa priznal k užívaniu amfetamínov, ale necíti sa vinný z dopingu, keďže vtedy„len rešpektoval pravidlá doby”. Jeho prístup k dopingu bol ambivalentný. Vyšetrovateľom v afére Festina raz povedal: „Nechcel som vedieť, či moji jazdci používali EPO alebo nie, podstatné bolo, že ich nechytili.“ Neskôr v roku 1998 sa však aj on zaviazal za cyklistiku bez dopingu, keď sa jeho tím stal aktívnym členom hnutia za dôveryhodnú cyklistiku (MPCC). Od roku 2008 je taktiež prezidentom Francúzskej národnej cyklistickej ligy (LNC) a držiteľom rytierskeho Radu čestnej légie, ktorý mu udelil vtedajší prezident Nicolas Sarkozy.