Luis Ocaña: Španielsky velikán, ktorý porazil Merckxa, ale nikdy nie svoje prekliatie

Foto: pinterest/Bianchi 4A01958

Mal namierené ku hviezdam, no šťastena ho celý život odmietala. Často si však za svoj neúspech mohol sám. Luis Ocaña bol bezpochyby jedným z najväčších španielskych talentov. Na vrchole bol síce len krátko, ale aj tak dokázal to, o čom mohli ostatní v tých časoch len snívať – porazil legendárneho Eddyho Merckxa na Tour de France. Nikdy však úplne nepremohol svoje prekliatie.

Luis Ocaña (celým menom Jesús Luis Ocaña Pernía) sa narodil roku 1945 v maličkej dedinke Priego v španielskej provincii Cuenca, ktorá má len niečo vyše 1000 obyvateľov. Keby ho jeho susedia mali možnosť lepšie spoznať, ihneď by vedeli, že život v dedine mu jednoducho stačiť nemohol…

Keď nemal ešte ani 10, rodičia sa s ním presťahovali do Francúzska. A bola to práve adoptívna krajina, v ktorej prejavil talent a rozpoznal svoje mimoriadne možnosti. Hoci jeho kariéra top pretekára trvala len štyri roky (1970 – 1973), bola znamenitá. V tých časoch dokázal niečo dlho nemožné – porazil Eddyho Merckxa na Tour de France.

Do profipelotónu vstúpil v roku 1968, keď už mal 23 rokov. Z tohto pohľadu bol jeho progres naozaj pomalý. Hneď v prvý rok však vyhral španielsky národný šampionát. Bol výborným vrchárom, obával sa však výbušnejších stúpaní. Možno aj preto v tom roku vyhral už len niekoľko menších pretekov. V roku 1969 vyhral prológ, dve časovky, vrchársku súťaž a skončil na Vuelte druhý. Mal namierené ku hviezdam, no šťastena ho celý život odmietala. Často si však za svoj neúspech mohol sám.

Luis Ocaña bol veľmi svojrázny, o to väčšou postavou svetovej cyklistiky bol. Jeho prístup k cyklistike nikdy nebol vzorový. Bral ju skôr ako zábavulukratívnu prácu, nie ako posolstvo. Už počas aktívnej kariéry sa prejavil ako bohém, ktorý si vie užívať života plnými dúškami a navštevoval známe kaviarne. Nečudo, že v pretekoch končil hlboko v poli porazených, hoci mal predpoklady na úspech.

Sedemdesiate roky na Vuelte sa začali práve jeho víťazstvom, keď dominoval aj v šiestich etapách. O tri roky ovládol aj najslávnejšie cestné preteky sveta – Tour de France.  Striedal famózne vystúpenia s nečakanými zlyhaniami, z ktorých niektorým sa dá ťažko uveriť.

Napríklad, keď v ťažkej horskej etape Tour de France 1971 podnikol nepochopiteľné 60-kilometrové sólo a konkurenciu (vrátane Merckxa) doslova deklasoval. Druhý pretekár Lucien Van Impe mal v cieli stratu 6:52. Ocaña sa prezliekol do žltého, ale už o tri dni ho postihla tradičná nešťastná náhoda. V etape, ktorá viedla aj pyrenejským vrchom Col de Mente, zastihla pretekárov prudká búrka. Povrch cesty bol po prívale vody klzký ako mydlo, hladké galusky sa neovládateľne šmýkali a pádov boli desiatky. Väčšinou viedli iba k odreninám, no Ocaňa dopadol oveľa horšie. Španiel sa vrútil do zradnej, ostrej zákruty, neuveriteľnou náhodou dostal presne v tom momente defekt a škaredo spadol. Aby bola tragédia dokonaná, v neprehľadnej situácii ešte do neho narazili dvaja ďalší cyklisti. Ocaña mal niekoľko zlomenín, jeho stav bol pomerne vážny. V obkolesení zdravotníkov na kraji cesty nehybne ležal tak dlho, že ho zopár horlivých rozhlasových reportérov vyhlásilo za mŕtveho.

V roku 1973 zase v jednej z úvodných etáp prebehla cez cestu popred vedúcu skupinu priam symbolicky čierna mačka. Spadlo približne desať cyklistov, no nikto z popredia klasifikácie s výnimkou jediného – Luisa Ocañu. V spomínanom ročníku ale všetkým neprajníkom zalepil oči a dokázal svoj obrovský potenciál. Vyhral šesť etáp a žltý dres si poniesol od siedmej etapy až do Paríža, kde mal pred Bernardom Thénevetom takmer 16-minútový náskok. Napriek premiérovému víťazstvu na Tour mala táto jeden háčik. Nezúčastnil sa jej Eddy Merckx.  Neskôr pre Ocañu stratil tento životný úspech tak trochu aj svoj lesk. Vyjadril sa totižto, že nedošlo k jeho vlastnej definícii úspechu. A bez neho považoval nejakým spôsobom svoj život za premrhaný.

Luis Ocaña však z etapových pretekov neovládol len Vueltu a Tour de France. Dvakrát vyhral aj Okolo Baskicka a Dauphiné Libéré dokonca trikrát. V roku 1973 mal stále len 28 rokov, ale aj keď súťažil ešte tri ďalšie roky, žiadny výrazný úspech už nezaznamenal.

Nešťastia ho neprestali prenasledovať ani po ukončení kariéry. Na začiatku 80. rokov sa zúčastnil automobilových pretekov pre novinárov, ktoré sa konali počas dňa odpočinku na Tour de France. Po tom, čo jeho auto zišlo z cesty takmer zomrel. Pokúšal sa stať vinárom, ale mal len návratnosť svojej investície. Po bujarom živote sa mu po cirhóze pečene napokon podarilo dostať aj rakovinu. Jeho stav nebol verejne známy, ale podľa lekárov liečbu značne zanedbával.  Možno preto, že ešte stále pracoval po celom Španielsku ako rozhlasovýtelevízny komentátor. A aby bola jeho osobná katastrofa kompletná, jeho farma, ktorá mu po ukončení profesionálnej činnosti tiež zabezpečovala obživu, zbankrotovala.

Jeho životná púť skončila tragicky. Skonal 19. mája 1994 ako 48-ročný v nemocnici v Mont-de-Marsan na následky výstrelu z vlastnej zbrane. Skončil tak nielen svoj život, ale aj svoje prekliatie. Bol pochovaný v kaplnke Notre Dame des Cyclistes vo francúzskej obci Labastide-d’Armagnac. Všetky jeho žlté dresy tu neprehliadnuteľne visia, aby nám dnes aj po toľkých rokoch pripomenuli veľkého, no nešťastného šampióna.