Cyklisti, pre ktorých sa stalo Giro d'Italia ich poslednou životnou cestou

Foto: Alessandro Trovati

Sme zvyknutí, že cyklistika okrem krásnych momentov prináša aj pády. Žiaľ, niektoré z nich bývajú aj ťažšie a z histórie dokonca poznáme viacero prípadov s fatálnymi následkami. Výnimkou nie sú ani Grand Tour preteky Giro d’Italia, v ktorých vyše storočnej histórii tragicky vyhasol život štyroch účastníkov. Poďme si preto týchto mužov, ktorí zasvätili svoj život cyklistike, pripomenúť aspoň nasledujúcim článkom.

Orfeo Ponsin (23 rokov)

Prvé nešťastie postihlo najväčšie talianske preteky v ich 35. pokračovaní, roku 1952. Len 23-ročný rodák z talianskej Ceseny Orfeo Ponsin nezvládol počas štvrtej etapy zjazd z kopca Merluzza a svojím predným kolesom narazil na vysoký betónový blok pozdĺž cesty. Talianskeho cyklistu vtedy ešte bez prilby katapultovalo do najbližšieho stromu, prehlásený za mŕtveho bol neskôr v ten osudný deň v nemocnici.

Orfeo Ponsin ako silný ale ešte neskúsený vrchár bol vtedy profesionálom v tíme Frejus len druhým rokom. Na Giro d’Italia si odkrútil premiéru už v roku 1951, no nedokončil ju pre pád v 17. etape vedúcej do lyžiarskeho strediska Cortina d’Ampezzo.

Juan Manuel Santisteban (31 rokov)

V kontraste s Ponsinom pôsobí tragický údel španielskeho cyklistu Juana Manuela Santistebana. Ten bol totiž veľmi skúsený, nielenže sa zúčastnil 5x domácej Vuelty, na ktorej pri svojej prvej účasti v roku 1970 uzatváral top 10, ale vyhral na nej aj dve etapy. V roku 1976 sa však v drese tímu Kas-Kaskol na jej štart postavil posledný raz. Krátko na to pocestoval na svoje prvé Giro, na ktorom nešťastne spadol už v prvej etape medzi Sicílskou Cataniou a Syrakúzami. Následky nárazu do železného zábradlia pozdĺž cesty boli nezlučiteľné so životom.

Emilio Ravasio (23 rokov)

Presne 10 rokov uplynulo, kým priebeh Giro d’Italia narušila ďalšia tragická udalosť. Jej obeťou sa stal mladý taliansky jazdec tímu Atala Emilio Ravasio. Z Palerma do mesta Sciacca sa zaplietol do hromadného pádu približne 10 km do cieľa. Napriek tomu, že utrpel ťažké zranenia Ravasio opäť nasadol na svoj bicykel a dokončil etapu. O niekoľko hodín potom však upadol do kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral. Zomrel o dva týždne neskôr, keď sa jeho kolegovia z Ataly ešte stále účastnili pretekov.

Pozoruhodná, až mrazivá je istá podobnosť medzi prípadom Ravasia a vyššie spomínaných cyklistov. Emilio mal v čase svojho úmrtia rovnako 23 rokov ako Orfeo Ponsin, pričom bol druhým rokom profesionálom a aj sa druhý rok predstavil na Gire. No a s úmrtím Juana Santistebana ich spája nielen prvá etapa, ale aj jej dejisko na Sicílii…

Wouter Weylandt (26 rokov)

Poslednú, štvrtú tragickú udalosť má v pamäti určite ešte mnoho z nás. Stalo sa to v štvrtej etape Gira 2011, keď belgický cyklista Wouter Weylandt pri zjazde z kopca Passo del Bocco stíhajúc pelotón stratil kontrolu nad svojím bicyklom a v rýchlosti dosahujúcej možno až 80 km/h narazil nohou a ľavým pedálom o prednú hranu nízkeho betónového ochranného zábradlia na ľavej strane cesty. Náraz odhodil cyklistu Leopardu Trek na pravú stranu cesty, kde narazil na ďalšiu prekážku. Hororovému pádu sa zo servisného vozidla prizeral aj vedúci zdravotníckeho personálu, ktorý po svojom príchode skonštatoval len smrť. Podľa neskorších odborných zistení Weylandt netrpel, jeho srdce sa totiž zastavilo okamžite po jeho dopade.

Wouter Weylandt, ktorý strávil väčšinu svojej kariéry v tíme Quick-Step, patril medzi obľúbených mužov pelotónu. Zaznamenal 12 profesionálnych víťazstiev, z toho jedno na Vuelte a práve n Gire – rok pred tragédiou. V nadväznosti na túto smutnú udalosť bola nasledujúca etapa talianskej Grand Tour neutralizovaná a niesla sa v duchu cyklistickej procesie, na konci ktorej jazdci z tímu Leopard Trek preťali cieľovú čiaru držiac sa okolo ramien na prvom mieste. Štartové čislo 108, ktoré Weylandt vtedy nosil, bolo symbolicky organizátormi pretekov navždy vyradené.